Rodiť v pohode sa dá doma, v nemocnici aj v zahraničí
Čierna labuť.sk, 8. 2. 2016
Ani nie tak miesto, ako atmosféra a pokoj sú pri pôrode podstatné. Prečítajte si príbehy pohodových pôrodov z nemocnice, z domu aj zo zahraničia.
Lenka Tigrík Andová, mama jedného syna, ktorý sa narodil doma:
Hlboko intelektuálne som miesto a spôsob pôrodu neriešila. Nikdy som nemala žiadne úrazy, nikdy som nebola v nemocnici a keďže som poznala ženy, ktoré rodili doma, prirodzene som k takejto ceste inklinovala. Nemala som to však nejako podrobne naštudované. Celých tých 9 mesiacov som to nijako nerozoberala v hlave, nečítala som žiadne články o tom, ako čo robiť, čo jesť a podobne. Bola som dosť uvoľnená.
Kamarátka mi poradila, aby som išla pozrieť do pôrodnice vo svojom okolí, kde by som mohla rodiť. Prišla som tam s papierom, na ktorom som mala pôrodný plán. Jedna sestrička si ma zobrala bokom, chytila ten môj papier a bod za bodom ma úplne vysmiala. Veľmi chladne a profesionálne mi povedala, že o tom nič neviem, že netuším, čo to vlastne pôrod je a že som jednoducho úplne mimo. Pritom som tam nemala nič nenormálne. Napríklad som nechcela nástrih, na čo mi tá sestra povedala, že sa roztrhnem ako krepový papier. Ďalej som nechcela lieky a urýchľovanie pôrodu a podobne. Urobila zo mňa úplnú hlupaňu a mala som pocit, že si to užila. Ja som pritom bola len zvedavá, nijako som na ňu neútočila.
Po tomto faux pas som odišla domov a do poslednej chvíle som neriešila, kde budem rodiť. Nemala som počas tehotenstva žiadne problémy ani strach, rozhodnutie o mieste pôrodu som si preto nechala na poslednú chvíľu. Vedela som, že vo chvíli, keď to budem potrebovať, mi bude aj tá nepríjemná nemocnica dobrá. Môj partner to nechával na mňa, ale bol presvedčený, že domáci pôrod bude dobrý.
Keď som noc pred pôrodom dostala prvé kontrakcie, predýchavala som ich sama doma s priateľom. Snažila som sa vyhnúť bolesti a odďaľovala som si kontrakcie. Keď ma tam ráno uvidela babica, v momente mi povedala, nech sa postavím, prejdem sa, pocvičím na fitlopte. Pôrod sa začal rozbiehať a bolesti sa začali stupňovať, čo trvalo asi do nejakej druhej. Babica tam celú dobu len tak sedela v kúte. V podstate som ani nevedela, že tam je, ale vždy, keď som chytila paniku, tak ma povzbudila a upokojila. Keď sme pozerali pôrodné cesty, poradila mi, aby som skúsila malého chytiť sama rukou, čo bol úžasný a nepopísateľný pocit.
V istom momente som začala mať potrebu tlačiť, ale babica ma zastavila, lebo to bolo príliš skoro. Bála sa, aby som sa nenatrhla. Keď však už prišiel ten čas, že som mala začať tlačiť, ležala som na chrbte a zrazu sa to celé zastavilo. Prišli tlaky a nič. Po chvíle paniky som prišla na to, že keď som ležala na panve, akoby som ju privrela. Čiže som radšej chvíľu rodila postojačky a potom na posteli so zadkom a telom vo vzduchu. V tej chvíli som si uvedomila, aké bolo šťastie, že nie som v pôrodnici, kde by z toho určite bola nejaká komplikácia. Malý sa krásne narodil a potom sme ešte dve hodiny čakali na placentu so synom na rukách.
red.
© CEEV Živica, 2016
Rozhovor uverejnil portál Ciernalabut.sk v rubrike Spoločnosť 8. 2. 2016.
