Saková ženám nemá radiť, aby si dávali pozor. Nech povie mužom, aby nevraždili, hovorí právnička

Denník N, 26. 11. 2019

Prezidentka Zuzana Čaputová si v pondelok do paláca pozvala ľudí z mimovládnych organizácií, ktorí bojujú proti násiliu na ženách. Bola medzi nimi aj právnička Janka Debrecéniová, ktorá sa venuje najmä téme násilia pri pôrodoch a diskriminácii žien v práci. Práva žien v mimovládnej organizácii Občan, demokracia a zodpovednosť zastupuje už dvadsať rokov. „Žiť v bezpečí je jednou z najzákladnejších ľudských potrieb a je jedným zo znakov a prejavov slobody. Ak niekto tvrdí, že takéto niečo nie je potrebné, tak nechápe základnú podstatu ľudských práv,“ hovorí Debrecéniová.

Stretli ste sa s prezidentkou. Hovorili ste s ňou o násilí na ženách, o dostupných interrupciách, o násilí pri pôrodoch či násilí špecifickom pre rómske a chudobné ženy. Môže prezidentka so svojimi kompetenciami týmto ženám skutočne nejako pomôcť?

Sama prezidentka povedala, že jej ústavné kompetencie sú v mnohých oblastiach obmedzené. Ale potvrdila svoj často opakovaný naratív, že chce byť hlasom tých ľudí a skupín, ktorých hlas z istých dôvodov nepočuť. Ženy, a zvlášť chudobné alebo inak osobitne znevýhodnené, sú práve tými skupinami, ktoré často nepočuť. Prezidentka si je vedomá, že už len váhou svojho úradu a svojej osobnosti môže niektoré témy zdôrazniť. Má tiež kompetenciu nepodpísať niektoré zákony, ktoré sú v neprospech žien a v súčasnosti majú šancu prejsť parlamentom.

Stretli ste sa niekedy s človekom, ktorý by tvrdil, že biť ženu je v poriadku?

Vo svojom bezprostrednom okolí nemám ľudí, ktorí by násilie na ženách schvaľovali. To však neznamená, že neexistujú. Registrujem napríklad široké spektrum politikov, ktorí odmietajú ratifikovať Istanbulský dohovor a snažia sa nám nahovoriť, že ženy a muži sú rozdielni od prírody, a preto majú rôzne roly. Rodovo podmienené násilie však pramení práve z niektorých stereotypov, ktoré máme o mužoch a ženách. Celý spor okolo Istanbulského dohovoru je do veľkej miery práve o tomto. Tu je pes zakopaný.

Keď do debaty o násilí na ženách vstúpi téma Istanbulského dohovoru, okamžite sa z nej stane ideologický spor medzi liberálmi a konzervatívcami. Nie je to tak, že téma domáceho násilia dnes uviazla v týchto kultúrnych vojnách a stala sa toxickou?

Debaty o Istanbulskom dohovore dnes zneužívajú najmä skupiny, ktorých hlavným problémom nie je to, že sú konzervatívne, ale to, že sú nedemokratické a namierené proti ľudským právam. Naozaj si myslím, že nie je náhoda, že proti Istanbulskému dohovoru broja skupiny, ktoré majú fašizujúce tendencie, prípadne ktoré už rovno môžeme považovať za fašistické.

Návrh na odmietnutie Istanbulského dohovoru predložili poslanci SNS.

Áno, to stále platí. Žiť v bezpečí je jednou z najzákladnejších ľudských potrieb a je jedným z najesenciálnejších znakov a prejavov slobody. Ak niekto tvrdí, že takéto niečo nie je potrebné, pričom mnohé ženy sa skutočne necítia bezpečne a ide im o život, tak nechápe základnú podstatu ľudských práv. Na pocit bezpečia sa navyše viažu aj ďalšie práva. Bez neho sa napríklad nedá dobre realizovať právo na prácu, právo na politickú participáciu a ďalšie práva. Za neprijatie tohto dohovoru sa potom môžu hlásiť len tí, ktorí tomu buď vôbec nerozumejú, alebo im ide o to, aby ženy a deti držali v područí a obmedzovali ich práva. Nie je náhoda, že fašistické a inak veľmi nedemokratické režimy páchajú veľa násilia na ženách.

Mnohí politici, ktorí idú proti Istanbulskému dohovoru, jasne hovoria, že odsudzujú násilie na ženách. Dohovor odmietajú s tým, že majú podozrenie, že je v rozpore s ústavou. Myslíte si, že je to len výhovorka?

V takýchto situáciách si nie som istá, či vôbec poznajú našu ústavu. Ak by si Istanbulský dohovor prečítali a zároveň poznali ústavu, nikdy by nič také nemohli povedať. Štát už má dávno povinnosť zabezpečiť taký systém, v ktorom nebude páchané násilie na ženách. Prijali sme predsa Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Pristúpili sme k mnohým ďalším medzinárodným dohovorom, ktoré sú súčasťou nášho právneho poriadku a majú prednosť pred našimi zákonmi. Z nich vyplýva aj právo, aby ženy neboli podrobované násiliu, mučeniu a inému hrubému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Nevidím do hlavy týmto ľuďom, ale ich argument, že tento dohovor je v rozpore s našou ústavou, je absolútne absurdný.

Keď sa povie násilie na ženách, mnohí si predstavia fyzické bitie žien. Patrí tam však aj násilie pri pôrodoch, izolovanie žien od rodiny a priateľov, prenasledovanie. Stretávate sa s tým, že ani sami ženy nevedia, že takéto správanie nie je v poriadku?

Jedným z efektívnych nástrojov patriarchátu, teda mocenského systému, v ktorom muži vládnu ženám, je, že tento systém sa snaží o to, aby si utláčané ženy osvojovali jeho hodnoty. Takže bagatelizácia alebo normalizácia násilia je jedným z nástrojov systému, ktorým si nad nimi zabezpečuje kontrolu. Stretávame sa s tým relatívne často, naposledy dnes ráno vo vyhlásení ministerky Sakovej, v ktorom sú ženy opäť nepriamo zodpovedné za to, že je na nich páchané násilie.

Keď sa začne hovoriť o patriarcháte a o tom, aké nástroje používa na kontrolu žien, množstvo mužov sa pri tom cíti dotknuto, pretože majú pocit, že sa im tým prisudzuje niečo, s čím nesúhlasia, a to je napríklad násilie na ženách alebo iné formy ubližovania ženám. Stretávate sa s tým, že takéto slová mužov urážajú?

Nemôžeme, a ani nechcem, hádzať všetkých mužov do jedného vreca. Je naozaj veľa mužov, ktorí násilie na ženách nepáchajú, odmietajú ho a zároveň ho aj vedia rozpoznať. Na druhej strane, niektorí z nich si stále neuvedomujú svoje privilégiá a to, že im rodovo podmienené násilie nehrozí. Keď pôjdu večer cez mesto, majú naozaj mizivú šancu, že na nich bude spáchaný sexuálny útok. Neuvedomujú si, že aj bez toho, aby chceli, môžu na niektoré ženy pôsobiť ohrozujúco. Ten fenomén je naozaj rodovo podmienený a aj napriek tomu, že nie sú násilníkmi a nič také by im nenapadlo robiť, neznamená to, že ženy v ich blízkosti nebudú mať strach. Súčasťou prevencie je aj to, že uvedomelí muži budú robiť viac, než v súčasnosti robia. Od toho, že v noci prejdú na druhú stranu cesty, aby sa žena necítila ohrozená, cez to, že sa budú viac angažovať, môžu podporovať bezpečné ženské domy, ženské organizácie, viac si všímať ženy vo svojom okolí. Zrazu zistia, že mnohé z nich čelia nejakej forme sociálneho, ekonomického, psychického alebo fyzického násilia. Môžu sa ich spýtať, či niečo nepotrebujú, ako im môžu pomôcť. Takto môžu využiť svoju moc.

Čítajte viac

Foto: N – Tomáš Benedikovič

Posted in 2019, Mediálny archív