head5.png

Za Agnešou Kalinovou: Plač nie, smiech áno!

Pravda.sk, 22. 9. 2014

Hovorí sa, že keď človek umiera, celý film života sa mu premietne v jedinom okamihu. Ktovie, empiricky to nikto neoverí. Ale keď umrie človek, ktorý je súčasťou nášho života, spustí sa to v našej hlave presne takto: čas sa vypne. Odkedy Agneša Kalinová nežije, čas okolo nej zmizol, vidím ju tak, ako vyzerala dávno, počujem smiech, útržky rozhovorov, vidím jej kabelku, topánky. Vidím ju niekedy pred štyridsiatimi rokmi, ako sadá do bielej embéčky na Kúpeľnej, štartuje, pridáva plyn a rúti sa na kúpalisko, zatiaľ čo doma necháva v rúre piecť kačku na pekinský spôsob. Lebo načo presedieť život v kuchyni čakaním, či sa kačke náhodou v rúre niečo nestane. Keď je leto! Vidím dokonca Ági aj mladšiu, úplne mladučkú, takú, ako som ju sama vlastne nevidela. Ale akoby zároveň s tým ju vidím aj sedieť zahĺbenú do novín na jej poslednej fotografii spred niekoľkých dní, s prísnym pôvabom ako Jeanne Moreau.

Ági Kalinová tu naraz nie je a čas okolo nej zmizol. Zostala nám jej skondenzovaná podstata bez času. Hviezda, nedosiahnuteľná, a na rozdiel od nás večná.

Víťazný príbeh

Redakcia Aspektu sa s Agnešou Kalinovou včera rozlúčila jej vlastnými vetami z knižky Jany Juráňovej Mojich sedem životov. „Bola som naučená, že na verejnosti sa plakať nemá, to do mňa nahustil môj otec aj moja vychovávateľka Adriena. Bol to dôkaz sebaovládania. Ale nikto mi nekázal, že mám prehltnúť aj smiech.“

Myslím, že z celej jej generácie slovenských novinárov by asi málokto bol schopný tejto pointy. Je v tom celá Ági a jej víťazstvo: víťazný príbeh boja o vlastnú dôstojnosť v potupných časoch a v potupnom zapadákove, ktorý si podávali z ruky do ruky ponižujúce režimy. Keď mala šestnásť, Slovenský štát jej postupne zakázal, okrem iného, chodiť lyžovať, chodiť do cukrárne, chodiť na kúpalisko a nakoniec aj žiť. Potom jej zabil obidvoch rodičov. Nikdy o tom veľmi nehovorila, nakoniec, bola naučená, že na verejnosti sa nenarieka, a hovoriť o týchto veciach znamená vlastne plakať.

Ten byt bol slávny, pretože v ňom ľudia mohli cítiť, že sme tu stále v Európe, v civilizácii humoru a irónie, a že je normálne správať sa slobodne, pretože takí boli hostitelia. Ešte aj jedlo sa tu inak, exotickejšie. Ľudia milovali ten byt, bolo to ako v kryte, do ktorého nedosiahli nuda, šedivosť, dokonca ani strach. Aj na záchode svietil psychedelický obrázok: farebné krúžky, oranžová, zelená, červená prechádzali z jednej farby do druhej.

Spomedzi všetkých bratislavských intelektuálov – exponentov socializmu s ľudskou tvárou – normalizačný režim v sedemdesiatych rokoch takmer žiadnu inú rodinu netrestal tak nekompromisne za to, že vytŕčala z radu ako Kalinovcov. Nielen zákaz výkonu profesie, ale aj basa. Keď osemnásťročná dcéra Julka maturovala, obaja rodičia boli vo väzení: za poburovanie, za pravicový extrémizmus, za organizovanie sionistickej skupiny. A hoci Julka zmaturovala na gymnáziu na Vazovovej vzorne, nikdy ju neprijali na žiadnu vysokú školu.

Prečo práve Kalinovcov špeciálne nenávideli? Bolo to tým, že Kalinovci vyznávali odstup a humor, ktorého sa všetci hlúpi ľudia desia? Alebo preto, že každá moc, čo ako tupá, má presné inštinkty a tejto tie inštinkty vraveli, že na spodné prúdy slovenského antisemitizmu sa môže spoľahnúť a že Kalinovcov si môže dovoliť prenasledovať exemplárne. A naozaj, niektorí exkolegovia a kamaráti boli takí vydesení, že keď videli Ági ísť po ulici, radšej prešli na druhú stranu. Keď Julku neprijali ani na piatu či šiestu školu a bolo jasné, že sa to nepodarí nikdy, rozhodli sa, že urobia to, čo Štátnej bezpečnosti neprekážalo: požiadali o vysťahovalecký pas, emigrovali do Nemecka, a Bratislava bola odvtedy ešte provinčnejšia a smutnejšia ako predtým.

Čítajte viac

Marta Frišová, publicistka a prekladateľka

 

 
© Perex, 2014
Článok uverejnil portál Pravda.sk 22. 9. 2014 o 12:00 v rubrike Žurnál / Portrét.