head5.png
Budeme rady, ak nás podporíte.

Môj dar:



Ďakujeme.sk

Autorka filmu o pôrodoch na Slovensku: Chodia za nami ženy a plačú

Medzi_nami_wBefore_wSME_thumb_150x150

SME.sk, 18. 10. 2017

Tri mesiace nakrúcala režisérka ZUZANA LÍMOVÁ v troch bratislavských pôrodniciach. Prešla nemocnicami na Antolskej, na Kramároch aj v Ružinove. Vedenie Univerzitnej nemocnice žiadalo jej dokument úplne zastaviť, no nakoniec si to rozmysleli. Podľa Límovej by stačilo málo, aby sa rodičky aj personál nemocníc cítili dôstojnejšie: aby sa zdravotníci pri príchode pozdravili, predstavili, či požiadali o dovolenie, kým sa vás dotknú na intímnom mieste.

Vybrali ste si citlivú tému, bolo ťažké získať súhlas nemocnice s nakrúcaním? Čím ste ich presvedčili?

Požiadali sme o povolenie, tak ako to môže urobiť akýkoľvek iný štáb. Je to verejná nemocnica financovaná z verejných zdrojov, čiže verejnosť má právo vedieť, čo sa v nej deje. Nemocnica má zas právo niekoho tam nevpustiť, ale myslím, že potom by musela vysvetľovať, prečo nechce, aby verejnosť vedela, čo sa deje vo verejnom zdravotníckom zariadení. Máme tiež individuálne súhlasy od žien a zdravotníckeho personálu, ktorých sme nakrúcali.

Ako veľmi vás pri natáčaní ovplyvnila vlastná skúsenosť s pôrodom?

Pred a po pôrode som strávila pomerne dlhý čas v pôrodnici. Bola som tam dva týždne a mohla som pozorovať dennú rutinu. Vtedy mi v tej bezmocnosti pomáhalo pozrieť sa na to z filmárskeho odstupu. Z toho času mám ešte poznámky o rituáloch, ktoré sa tam robili. Napríklad, že v piatok boli štyri vizity.

Prečo ste sa cítili bezbranná?

Pretože som nemala informácie, väčšinou so mnou personál nekomunikoval. Vládol tam chronický nedostatok informácií. Jediné miesto, kde som mala pocit, že je bezpečná zóna, bola JIS-ka, kam som chodila za dcérou, keď bola v inkubátore. Tam som dostala všetky informácie, čo sa s ňou deje, čo jej je, veľmi dbali na fyzický kontakt. Aj keď mala hadičky, prikladali mi ju na nahé telo. Tie informácie mi pomohli prekonať ťažkú situáciu.

No keď som sa tam vrátila ako filmárka, videla som, že ani na tomto oddelení neboli všetky sestričky skvelé. Bol to jeden z momentov, kedy som si uvedomila, že úroveň zdravotníckej starostlivosti sa nedá hodnotiť len cez osobnú skúsenosť.

Čo vás v slovenských pôrodniciach zaskočilo?

Keď som sa šla pozrieť na nemocnicu na Antolskej a videla som závesy, ktoré oddeľujú rodičky, zdalo sa mi to veľmi nedôstojné na taký dôležitý okamih. Nielen to prostredie, ale aj správanie a postrkovanie rodičiek a nedostatok informácií sa mi zdali nedôstojné, nerešpektujúce.

V jednej scéne sa sestričky pri vyšetrovaní pacientky, ktorá leží s roztiahnutými nohami, rozprávajú o tom, kde si druhá spravila zuby a za koľko. Vnímajú to zdravotníci ako nedôstojné správanie?

Myslím, že je to len o rešpekte, nesústredení sa. Táto vec sa vôbec nemusela stať. Stačilo strašne málo, aby sa nestala. Či to vnímajú ako problém, závisí od jednotlivých zdravotníčok a zdravotníkov, no myslím, že aj tí, ktorí sa snažia mať iný prístup, sú pod veľkým tlakom. Pracujú totiž v prostredí, ktoré je silne hierarchizované. Veľmi veľa závisí od vedenia pôrodnice a od charakteru konkrétneho človeka.

Hovoríte, že na Slovensku chýba racionálna diskusia o pôrodníctve, prečo?

Náš film chce vyvolať normálnu diskusiu verejnosti, lebo kedykoľvek sa ženy ohradia, argumenty z druhej strany sú, že ženy chcú iba klimatizáciu a pekné prostredie. Myslím, že je veľmi neférové devalvovať potreby žien na tapety.

Druhý argument je, že dnešné ženy nevedia rodiť. Neviem, či je možné vôbec vedecky podložiť, že ženy „nevedia“ rodiť deti, ale každá žena bez ohľadu na to, ako sa cíti pripravená na pôrod, má právo na rešpektujúcu starostlivosť a personál by mal byť školený na to, aby to zvládol.

Tretia vec je, že vraj ženy si môžu vybrať. To však vôbec nie je pravda. Nie každá žena si môže vybrať, kam pôjde porodiť svoje dieťa. V každej nemocnici by mala dostať rovnako dobrú štandardnú zdravotnú starostlivosť, tú istú kvalitu, lebo medicína je veda.

Zdravotníčky vo filme hovoria, že by aj boli ochotné pomôcť ženám rodiť v inej polohe, ale nikto ich to nenaučil. Čo s tým?

Myslím, že sú úžasné a veľmi statočné, že to vyslovili a je to signál pre ich nadriadených, že je tam vôľa, tak treba nájsť cestu.

Prečo môžu sprevádzajúce osoby, často manželia, prísť až na záver pôrodu?

Myslím, že je často dôvodom ľudský faktor. Veľakrát sme boli svedkom toho, že žena bola na čakačke sama a stačilo, aby otvorili mužovi dvere, za ktorými sedel na chodbe. Neboli tam iné ženy, nikomu by nenarúšal súkromie a nikoho by to nič nestálo. Videli sme tiež jednomiestnu čakačku alebo jednomiestnu pôrodnú sálu, no aj tak boli ženy spolu v tej časti s pôrodnými boxami, kde sú len oddelené závesmi.

Aj v tom nevyhovujúcom prostredí sa dá veľa vecí spraviť normálnou ľudskou vnímavosťou. Personál by tiež postrehol zmenu, že ženy by boli pokojnejšie a všetko by bolo jednoduchšie a menej rizikové.

Často sa argumentuje, že chýbajú peniaze – na priestory aj platy, ako aj tým, že je personál nemocníc preťažený. Čo sú tie veci, ktoré by sa dali spraviť aj bez finančných prostriedkov?

Pomohlo by, keby tam fungovala aspoň časť pravidiel, ktorá funguje vo svete a k čomu bola väčšina z nás vychovaná. Napríklad sa pozdraviť, predstaviť sa, niečo vysvetliť alebo požiadať o dovolenie, kým sa vás človek dotkne, nieto ešte na úplne intímnom mieste. To by pomohlo, nemuselo by to trvať dlho a nestálo by to nič. Je to len vec nastavenia pravidiel a veľmi by to podľa mňa pomohlo aj zdravotníckemu personálu, lebo aj jemu by to dodalo dôstojnosť.

Bol na novinársku premiéru pozvaný aj niekto z nemocnice, zdravotníkov?

Ešte začiatkom roka sme oficiálne pozvali nemocnicu na premiéru s tým, že film je hotový a budeme radi, ak na ňu prídu a zapoja sa do diskusie. Reakcia bola absolútne nepriateľská. Chceli vidieť film a potom už chodili len e-maily za hranicou profesionálnej komunikácie. Na premiérovú projekciu na festivale Jeden svet sme pozvali individuálne všetkých protagonistov a protagonistky a vedenie jednotlivých oddelení.

Čo dúfate, že váš film spôsobí?

Už teraz vieme, že sa ním chce zaoberať ministerstvo zdravotníctva a pracovná skupina Univerzitnej nemocnice. Dúfame, že sa nebudú zaoberať filmom, ale realitou. V ďalšom kroku sa môžu zaoberať tým, ako to zmeniť a v ďalšom, ako sa zachovať k tisícom traumatizovaných žien z pôrodov v našej spoločnosti. Už teraz film vyvolal diskusiu a diskusia je prvý krok k nevyhnutným zmenám.

O pôrodniciach sa hovorí, že sú výkladnou skriňou zdravotníctva. Keď však toto máme vo výklade, môžeme rozmýšľať, čo máme v pivnici. Všetci môžeme donekonečna hovoriť o tom, ako to nefunguje, ale každá zdravotníčka alebo zdravotník môže v ten deň pozdraviť človeka, čo vošiel, alebo sa mu predstaviť, alebo mu zastrieť záves, takisto ako každý z nás môže požadovať dodržiavanie svojich práv. Nemôžeme donekonečna iba frflať a nadávať na systém. Kto je systém?

Čítajte viac

Ela Rybárová
 

Pozrite aj:

 
© Petit Press, 2017
Článok uverejnil portál SME.sk 16. 10. 2017 o 16:35.