Miroslav Tížik: Katolícka cirkev preberá prejavy náboženského a politického fundamentalizmu
Život, 13. 2. 2015
Slovensko je pár dní po referende, ktoré čiastočne rozdelilo krajinu na dva tábory. Miroslav Tížik (42) zo Sociologického ústavu SAV hovorí, čo bude ďalej, čo kontroverzné referendum urobí s krajinou.
Čo aktivisti a cirkvi, najmä u nás najväčšia rímskokatolícka, dosiahli v referende?
Skôr v kampani pred referendom, tá bola najdôležitejšia. Demonštrovali moc, ukázali, že môžu určovať obsah politického života a dokonca aj spôsoby, aké sú použiteľné v politickom zápase. Zároveň si potvrdili, že majú neotrasiteľné pozície, a ak bude politik chcieť získať výraznejšiu voličskú podporu, nemôže ísť proti záujmom najväčšej cirkvi ani spochybňovať ich privilégiá. Išlo o preventívny útok. Výsledok referenda nie je až taký podstatný, víťazstvo je na ich strane práve vďaka kampani. Určili obsah diskusie, určili, ktoré témy bude kto nastoľovať.
Predstavme si, že je mesiac po referende. Čo na Slovensku zostane? Nenávisť, nahádzaná špina, dve skupiny proti sebe?
Myslím, že tu nejde o boj dvoch skupín proti sebe, preto ani nezostane polarizovaná spoločnosť vo význame boja dvoch táborov. Bojuje a útočí tu totiž len jedna strana, všetci ostatní sa len bránia. Nenávisť však zostane. Diskusia v kampani pred referendom bola postavená na šírení nenávisti voči jednej skupine, ktorá sa iba zúfalo bránila a bolo z nej cítiť bezmocnosť. Zo strany katolíckej cirkvi a aktivistov som síce počul tvrdenia, že aj voči cirkvi bola nenávisť, no myslím, že žiadne verejné nenávistné prejavy neodzneli. Iba ak kritické. Je rozdiel medzi kritikou a šírením nenávisti. Výsledkom tohto umelo vyvolaného problému je len to, že sa rozdelila moc a tí, ktorým bola upretá časť ľudskej dôstojnosti, budú odkázaní na nepríjemný pocit, že štát nie je schopný ju obhájiť. Homosexuálov je početne málo, no pocit prehry budú mať všetci, ktorí boli svedkami toho ponižovania ľudskej dôstojnosti. Pochopia, že ak nie sú súčasťou väčšiny, ich práva môžu byť kedykoľvek popreté alebo zúžené. A to na základe hocičoho. Ak máte okuliare, ak krívate, ak máte tmavšiu pleť. Zostane tu len pocit, že ak sa nepridáte k názoru hoc len fiktívnej väčšiny, budete označkovaní a získate punc nežiaducich.
Napadá mi slovné spojenie – kresťanská láska. Kde sa vytratila?
Ale toto je politika. Náboženský život teraz na Slovensku získava podobný charakter konfliktných zápasov o určitú dogmu, ktoré boli typické v protestantskom prostredí USA pred sto rokmi. Súčasťou radikálnej transformácie spoločnosti, ktorú sme zažívali po páde komunizmu, je aj kopírovanie vzorov z prostredia niekdajšieho divokého kapitalizmu. V priamom prenose vidíme, ako katolícka cirkev stráca to lepšie zo svojho dedičstva a preberá niektoré globalizované prejavy, medzi ktorými je aj náboženský a politický fundamentalizmus.
Je v poriadku, že katolícki kňazi hovoria o rodine, deťoch, o tom, že základ slova rodina je od rodiť, plodiť, čo homosexuáli nemôžu, ale pritom sami kňazi žiadne deti nemajú a nenesú za ne rodičovskú zodpovednosť?
To nie je veľmi dobre položená otázka. Navodzuje dojem, akoby ani psychiater nemohol liečiť pacientov, lebo nemá psychickú chorobu. Ani slobodná psychologička by nemohla robiť manželskú poradkyňu. Problém je inde. Podľa jazyka, ktorý v kampani pred referendom cirkevní predstavitelia a aktivisti používali, sa ukázala ich nevzdelanosť a nekompetentnosť. Nielen v oblasti rodinného života, ale aj práva. Navyše sú neinformovaní. Sú schopní šíriť bludy, ktoré boli stokrát vyvrátené, napríklad o zvrátenej sexuálnej výchove v košickej škole. Mnohokrát boli ich informácie popreté, oni však neustále opakovali takéto bludy a šírili fámy.
Zámerne klamali?
Nevidím im do hláv, no podľa mňa je to nevzdelanosť kombinovaná so zlými informáciami a s ideologickou zaslepenosťou.
Už len fakt, že referendum s takými otázkami existovalo, akoby naznačoval, že sa vyvíjame opačne ako moderné krajiny, ku ktorým inak chceme patriť. Ideme naspäť?
Podobné tendencie sú všade na svete, ale máte pravdu, že v západnom svete je trendom skôr posilňovanie ľudských práv a rozvíjanie dedičstva osvietenstva. V mnohých krajinách, kde došlo k radikálnej zmene režimu, ako protireakcia na politické a ekonomické problémy a po rozpade tradičných štruktúr rastie vplyv fundamentalizmu a náboženstva. Pokúšajú sa vracať k idealizovaným archaickým štruktúram, ktoré však nie sú pôvodné.
To je to, čo sa deje u nás? Že aj vinou ekonomických problémov sa hľadajú iné vzorce života?
Na Slovensku je to len viditeľnejšie. Samozrejme, že fundamentalistické a ultrakonzervatívne skupiny existujú aj na Západe, ale nemajú taký vplyv na politiku ako u nás. Vplyv na politiku majú predovšetkým v postkomunistických štátoch alebo v krajinách, ktoré prešli radikálnymi zmenami – sever Afriky, moslimské štáty a tie, čo zažili radikálne zmeny. Napríklad vo Francúzsku sa tiež prejavujú také tendencie, ale skôr v skupinkách spojených s nacionalistami a rasistami, ktorí síce posilňujú politický vplyv, stále však nie sú hlavným prúdom politického života. U nás sa prepojili s hlavným prúdom politického života. S výnimkou SaS sa všetky parlamentné strany už dlhodobo hlásia ku kresťanským hodnotám, čo je absurdné. Ani teraz, okrem SaS, žiadna strana nevstúpila do polemiky proti relatívne malej skupine ľudí, ktorí organizovali petíciu za referendum.
Richard Filipko
© Ringier Axel Springer Slovakia, 2015
Článok uverejnil týždenník Život č. 7/2015 a portál http://zivot.azet.sk/ v rubrike Rozhovory 13. 2. 2015.
