head6.png

Prezident predniesol v NR SR správu o stave republiky

Kancelária prezidenta SR, 18. 6. 2015

Z prejavu prezidenta SR Andreja Kisku, ktorý predniesol v NR SR:

… Vážené panie poslankyne, páni poslanci. Takto pred rokom som v inauguračnom prejave povedal, že väčšina ľudí u nás sa necíti byť súčasťou úspešného Slovenska. Myslím, že odvtedy sa na tom veľa nezmenilo. K tomu sa pridáva aj presvedčenie, že nevyužívame dostatočne potenciál, ktorý máme. Že nevyužívame príležitosti, ktoré nám boli dané aj ktoré sme si vytvorili. … Zhoda existuje, napriek tomu akoby sa u nás postupne vytrácala viera, že s tým dokážeme aj niečo urobiť. Slovensko prešlo kus cesty. Všeličo sme sa dokázali naučiť, prekonať, dosiahnuť. Ale akoby na našu krajinu už nejaký čas doľahla únava. V časti spoločnosti až rezignácia. Ľudia ešte stále chodia voliť. Ale prechovávajú už len malú vieru, že sa u nás niečo pohne naozaj významne.

Ako prezident určite nebudem dávať občanom odporúčanie, koho voliť v parlamentných voľbách. Budem však v najbližších mesiacoch ľudí povzbudzovať, aby určite voliť išli. Bez ohľadu na to, koho sú rozhodnutí voliť, alebo pre koho sa ešte rozhodnú – budem spoluobčanov povzbudzovať, nech majú na programy a záväzky politických strán a ich predstaviteľov najvyššie nároky. Aby v tom boli dôslední. Aby nerezignovali na možnosť, že sa u nás môžu veci pohnúť naozaj významne. Aby sa pýtali, a aby žiadali odpovede: ako konkrétne, a dokedy presne. Aby sa nevzdali svojho práva povedať: toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.

Som totiž presvedčený, že sme sa ocitli v kritickom čase, aby sme obnovili dôveru občanov vo svoj štát. A obnoviť túto dôveru občanov vo svoj štát sa môže podariť len tak, že budeme nároční a v niektorých oblastiach dosiahneme kvalitatívny skok. Preto vo svojom vystúpení dnes nebudem hovoriť o všetkom, čím ľudia žijú, čím žije Slovenská republika. Nebudem vyratúvať zoznam úspechov a predkladať výpočet všetkých problémov. Dnes nemám ambíciu hovoriť ani o tom, v čom môže byť Slovensko výnimočné a v čom môže vyniknúť. Chcem využiť túto príležitosť hovoriť o tom, čo by malo byť normálne. Čo považujem za dôležité, aby si všetci občania mohli povedať: toto je náš štát a je tu pre nás. …

Rovnosť pred zákonom

Ak existuje na Slovensku niečo, čo spojí ľudí v nejakom pocite – bez ohľadu na sociálne postavenie, vek, miesto, kde človek žije, bez ohľadu na politické preferencie, či ľudia volia súčasnú vládu, alebo opozíciu alebo nechodia voliť – je to presvedčenie, že u nás nedokážeme zabezpečiť spravodlivosť. Nedokážeme vynútiť právo pre všetkých občanov. Že peniaze a vplyv hrajú príliš veľkú, ak nie rozhodujúcu úlohu aj tam, kde by mal platiť zákon. Že právny štát nie je právnym štátom pre každého rovnako.

Tento pocit pravdepodobne predčí všetky ostatné výčitky. Ľudia dokážu pochopiť mnohé. Zväčša nekladú na štát neprimerané požiadavky, nemajú nereálne očakávania, bez ohľadu na to, či chcú viac štátu alebo chcú menej štátu. Dokážu pochopiť sociálne nerovnosti, ak je ekonomický úspech založený na poctivej práci alebo korektnom podnikaní. Dokážu statočne bojovať s nepriaznivými okolnosťami v rodine, v zamestnaní. Ale želajú si povedať: V našej Slovenskej republike sme si pred zákonom všetci rovní. Nie formálne, podľa Ústavy, ale v reálnom svete, v ktorom žijeme.

Počas môjho prvého roku od inaugurácie ide o otázku, na ktorú sa mi najťažšie odpovedá. Keď sa ľudia pýtajú – a čo s tým máme urobiť, aby sme si mohli povedať, že sme si pred zákonom všetci rovní? Príliš často sa stretávajú s diskrimináciou, neoprávneným zvýhodňovaním, uprednostňovaním, alebo naopak s krivdami a odstrkovaním. Priveľa ľudí v ich okolí má podobnú skúsenosť, príliš často o tom počujú z médií. Prečo jedna súkromná firma ako je Váhostav požíva väčšiu ochranu štátu ako iní. Prečo niekto nesie za oveľa menšiu chybu ťažké následky, keď ľudia schovávajúci sa za schránkové firmy vyzerajú nedotknuteľní. Prečo niekto príde o zamestnanie, o živobytie, a niekto iný pokračuje ďalej. A prečo sa už raz konečne s tým nespraví poriadok.

Život nebýva vždy spravodlivý. Ale ľudia by ľahšie znášali nespravodlivosti, ktoré bežný život prináša aj v najlepšie fungujúcich štátoch, pokiaľ by videli, že sa štát dokáže vysporiadať aspoň s prípadmi, o ktorých sme počuli a vieme všetci. Prisľúbil som občanom Slovenskej republiky, že sa budem na takéto prípady z minulosti pýtať, a že budem žiadať odpovede. Svoj sľub som sa snažil plniť, a musím priznať, že odpovede, ktoré by uspokojili občanov, som ani ako prezident nezískal.

Za rok výkonu svojej funkcie som nadobudol presvedčenie, že pri najväčších kauzách, ktoré sa dodnes nedostali ani pred súd – ako boli napríklad gorila, ktorá je stará deväť rokov, emisné zmenky alebo niektoré ďalšie – musí prísť už veľmi rýchlo deň, kedy povieme: tu sú výsledky, skutočné výsledky. Alebo nájdime odvahu povedať občanom priamo, bez okolkov a zrozumiteľne: prepáčte, nevieme a vedieť nebudeme, nedokázali sme a nedokážeme zistiť pravdu.

Aby sme obnovili dôveru občanov vo vlastný štát, bude lepšie nepokúšať trpezlivosť občanov ospravedlneniami, ktoré sú nedôveryhodné a vyznievajú ako právne kľučky. A pritom sa tváriť, že veď sa vyšetruje, pracuje. Nájdime odvahu povedať si pravdu, hoci nepríjemnú. Ako sa so zisteniami v kauze gorila nakladalo pred 9 rokmi a potom celý čas. Kto ako konal a čo zanedbal. Pomenujme, čo zlyhalo, čo máme zle nastavené. Bol to vyšetrovací postup? Činnosť prokuratúry? Zle postavené zákony? Zdokumentujme teda celý proces, ktorý sa začal pred 9 rokmi. Priznajme si na rovinu, čo zlyhalo. A nielen preto, aby sme si čestne priznali chybu a nemohúcnosť, ale aby sme odstránili príčiny, a aby sa v budúcnosti takéto nedoriešené kauzy neopakovali. Myslím, že to ľudia prijmú lepšie, ak si povieme pravdu, a ak pridáme dôveryhodné opatrenia a záruky. A keď vysvetlíme, aké.

Nie je celkom spravodlivé, ak sa v minulosti stala naša justícia jediným a hlavným symbolom štátu, v ktorom zákon neplatí pre každého rovnako a kde je právo nevymožiteľné. V priebehu roka došlo v našej justícii k viacerým zmenám – a viackrát som povedal, že vidím svetielko na konci tunela. Vláda navrhla a parlament schválil niektoré nové pravidlá. Ako prezident som vo vzťahu k justícii využil svoje kompetencie. Výsledkom sú predovšetkým personálne zmeny na najvyšších postoch súdnictva. Začalo sa venovať viac pozornosti výberovým konaniam a generačnej obmene súdov. Je toho pravdepodobne viac, ako by sme si vedeli reálne predstaviť pred takým rokom a pol.

Ale nie je to dosť. Európska únia označila naše súdy za jedny z najhorších v Únii, a bez ďalších systémových zmien sudkyne a sudcovia nebudú patriť k povolaniam, ku ktorým majú občania dôveru, úctu a rešpekt. Musím na tomto mieste hneď aj dodať, a rád by som to zdôraznil, že v našej justícii pracuje veľa slušných, poctivých, mravných a aj po odbornej stránke profesionálnych sudcov a súdnych úradníkov. Myslím, že si zaslúžia, aby sme na nich pri našich sťažnostiach na justíciu nezabúdali. Aj aby sme pochopili, že pociťujú ako nespravodlivosť, že povolanie sudcu u nás nemá dobrý zvuk.

Zmeny v súdnictve prispeli k lepšej a slobodnejšej atmosfére medzi sudcami, tá sa ale po počiatočnej úľave postupne rozriedila do akéhosi sebauspokojenia. Namiesto silnejšej sebareflexie, ku ktorej mala slobodnejšia atmosféra otvoriť cestu, naďalej prežívame tak, že na všetko zlé a pochybné nájdeme odpoveď: bolo to v súlade so zákonom. A súdnictvo naďalej vykazuje znaky uzavretého systému.

Po roku výkonu limitovaných kompetencií, ktoré má prezident voči justícii, musím priznať, že som lepšie pochopil aj prekážky a odpor voči akýmkoľvek zmenám, o ktoré sa pokúšali alebo budú pokúšať ministri spravodlivosti, vlády a parlamenty. Zdá sa, že pocit nedotknuteľnosti a odhodlanie chrániť svoje osobné pozície sú u niektorých sudcov silnejšie ako pokora k výsadnému postaveniu, ktoré majú. Rozhodnutie o výmene členov súdnej rady v právomoci prezidenta, ktoré som urobil, podobne ako to urobila vláda a parlament, je zrazu spochybňované v záujme zachovania si funkcie. Po nástupe do úradu som zistil, aké postupy sa používali, a niektorí sudcovia sa tak vyhli zákonnej procedúre návrhu na ich odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu veku. Bol som informovaný o prípadoch, kedy si niektorí sudcovia dokonca odmietli prevziať rozhodnutie o odvolaní a jednoducho súdili ďalej.

Bolo by veľkou chybou, keby sme sa uspokojili, že v justícii došlo v poslednom čase k niektorým zmenám. Bolo by veľkou chybou spoliehať sa na to, že tieto zmeny posunuli výkon justície natoľko, aby sme sa aspoň odrazili odo dna v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie. A bolo by veľkou ilúziou myslieť si, že pred verejnosťou možno obhájiť doterajšie zmeny ako konečný príspevok k vymožiteľnosti práva – tohto dlhodobého veľkého problému Slovenska, s osobitne veľkým vplyvom na stav republiky. Myslím, že občania Slovenskej republiky predovšetkým očakávajú, že výkon súdnej moci aj správa súdnej moci obrátia svoju optiku: nad formálnym súladom so zákonom musí stáť spravodlivosť. Nad labyrintom zákonov – princípy právneho štátu a duch zákonov.

Pred rokom o tomto čase bola justícia na prvom mieste správ; politici, médiá, mimovládne organizácie a veľká časť verejnosti sledovali, či sa skončí jedna éra našej justície a či dostane šancu nová. Obraciam sa na vás, vážené poslankyne a poslanci, na politické strany, na médiá, na mimovládne organizácie, na verejnosť, a osobitne sa obraciam na čestných poctivých sudcov aj súdnych úradníkov, aby sme všetci pomohli túto novú éru formovať. Aby justícia zostala na vysokom mieste záujmu. Aby sme o nejaký čas nezistili, že sme prepásli možnosť dosiahnuť viac.

Máme morálnu povinnosť pomôcť

Vlani ubehlo desať rokov od nášho členstva v Európskej únii. Za ten čas sme boli v únii vystavení vážnym skúškam súdržnosti, schopnosti aj nevyhnutnosti reagovať. Finančnej a ekonomickej kríze. Ohrozeniu a spochybňovaniu spoločnej meny. V poslednom roku sa k tomu pridal útok na povojnové usporiadanie a pravidlá v Európe bezprostredne za našimi hranicami. Ruská anexia Krymu a vojna na Ukrajine spochybnili právo slobodných európskych národov a štátov na výber vlastnej cesty po páde železnej opony a po rozpade Sovietskeho zväzu. A v posledných mesiacoch južné hranice Európskej únie každý jeden deň prekročia tisíce ľudí, utečencov a nových žiadateľov o azyl.

Možno až slovenské predsedníctvo Európskej únie takto o rok mnohým našim občanom pripomenie, že Slovensko dnes nie je štátom, o ktorom rozhodujú iní. Ale že dnes rozhodujeme a nesieme zodpovednosť aj za celú Európsku úniu, za veľmoc s vyše 500 miliónmi ľudí. Že to nie je fráza. Nie je to ani hra kdesi mimo nás.

Chcel by som dnes požiadať a apelovať na vás, na politické strany, na verejné inštitúcie, na médiá, na spoluobčanov, aby sme si toho boli vedomí. Aby sme slobodne formulovali postoje a prispievali k spoločným rozhodnutiam. Ale aby sme mali pri tom stále na pamäti, že súdržnosť a vzájomná dôvera v Európskej únii je pre nás, pre Slovensko, osobitným záujmom. Nesieme za ňu zodpovednosť.

Hovorím o zodpovednosti preto, lebo v neistých a problémových časoch sa táto dôvera a súdržnosť nepotvrdzuje iba na samitoch premiérov alebo prezidentov podpisom pod spoločné deklarácie a rozhodnutia. Dôvera a súdržnosť sa rodí – posilňuje alebo oslabuje – vo verejnej diskusii vo vnútri jednotlivých členských štátov a naprieč celou Úniou. A my v takých časoch práve žijeme. Žijeme vraj ale aj v dobe, kedy slovo stratilo na váhe. Vraj gesto nič neznamená, pretože už zajtra ho prekryje iné gesto. Možno je to pravda. Je ale paradoxom tejto doby, že slová a gestá sa stali aj silnou zbraňou.

Týka sa to prakticky každej jednej z vážnych vecí. Napríklad Európa v tomto čase hľadá princípy a pravidlá, ako sa postaviť k vlne imigrantov, a ako svoje rozhodnutie aj zabezpečiť. Slovensko nie je ani krajinou vstupu tejto masovej vlny imigrantov, ani nepatríme k cieľovej krajine ich záujmu. V skutočnosti máme takmer nulovú skúsenosť a každý rok minimálny počet udelených azylov. Zato v postojoch, ktoré k tomu formulujeme v poslednom období, máme hneď od začiatku silné slová a kategorické súdy.

Myslím, že v takto nastavenej debate by bolo užitočné sa na moment stíšiť, a potom znovu začať tak, aby sme rozlišovali aspoň to základné. Ľudské bytosti, ženy, deti, mužov, ktorí utekajú do Európy nie pre vidinu lepšieho života. Odchádzajú z domova v bezprostrednom ohrození života, pred systematickým a cieleným vraždením. Títo ľudia neutekajú k nám do Európy pred chudobou, ani pred násilím, dlhodobo bežným v ich domovských krajinách. Žili s ním roky a desaťročia a neodchádzali nikam. Dnes má toto násilie inú povahu a iný rozsah. Osobne si myslím, že týmto ľuďom máme možnosť a máme ako úspešná krajina aj morálnu povinnosť pomôcť. Naša vnútorná debata na Slovensku o nich bude aj debatou o nás. A naše rozhodnutie bude mať povahu a silu gesta. Buďme aktívni a sami si pomenujme, komu chceme pomôcť. Koľkým ľuďom chceme a dokážeme pomôcť. Ako dokážeme prejaviť elementárnu ľudskú solidaritu. …

Čítajte viac