Pri pôrode ju nastrihli proti jej vôli, roky žila v bolestiach

SME, 31. 1. 2020

Utrpenie a bolesti mnohých žien zostávajú skryté.

V apríli 2012 Sabine Jankovičovej nečakane odtiekla plodová voda. Bola ešte len v 33. týždni tehotenstva, necelé dva mesiace pred plánovaným termínom pôrodu. S manželom sa rýchlo vybrala do bratislavskej univerzitnej nemocnice na Antolskej. Netušila, že domov z nemocnice bude cestovať poležiačky v kufri auta pre bolesti po nástrihu, ktorý jej urobia pri pôrode. Nerátala ani s tým, že si odnesie skúsenosť s ďalšími problémami slovenského pôrodníctva, na ktoré dlhodobo upozorňujú rodičky aj občiansko-právne združenia. Tie sa sťažujú na to, že lekári ženy nedostatočne informujú, nerešpektujú ich priania a komunikujú s nimi ponižujúco. „O svojom prípade som sa po rokoch rozhodla hovoriť preto, lebo mám dodnes trvalé následky na zdraví a vidím, že situácia v slovenskom pôrodníctve sa za tie roky vôbec nezmenila,“ hovorí Jankovičová pre SME.

V piatok večer po príchode do nemocnice Jankovičovú hospitalizovali, spravili jej prvotné vyšetrenia a naordinovali liečbu. O tom, čo bude ďalej, ju nikto neinformoval a až do samotného pôrodu boli jej vzťahy s personálom napäté. Počas dvoch dní, keď ležala v izbe vedľa vyšetrovne, nemohla pre ruch spať a ani sa umyť. Podľa zdravotnej dokumentácie, ktorú má denník SME k dispozícii, Jankovičovej naordinovali pokojový režim, no spomína si, že sestričky jej zakazovali ísť aj na toaletu. „Vyhrážali sa mi, že ma priviažu k posteli,“ spomína.

Nedorozumenia s lekármi nastali aj v ďalších momentoch, keď ich Jankovičová podozrievala, že jej naordinovali cisársky rez bez toho, aby jej niekto niečo vysvetlil. „Prišla za mnou lekárka a oznámila mi, že od polnoci nejesť, nepiť, súhlasíte? A odišla. Keďže mám nejaké vedomosti, vychádzalo mi z toho, že mi naordinovali operáciu. Bez akéhokoľvek vyšetrenia a zdôvodnenia,“ hovorí Jankovičová. Rozhodnutie vykonať cisársky rez nie je v jej zdravotnej dokumentácii zaznamenané, rozprávala sa však o ňom aj s primárom kliniky, doktorom Martinom Petrenkom, ktorý mal v ten víkend službu.

„Pýtala som sa ho, prečo cisársky a on povedal, že to je nutné. Povedala som mu, že si želám čakať na spontánny pôrod, na čo on povedal, že pôrod sa na 99 percent určite nerozbehne a že cisársky si prajú neonatológovia,“ hovorí Jankovičová. Kolokvium s neonatológmi sa však malo konať až na druhý deň.

…

„Asi trikrát ma napomenuli, keď som sa snažil hájiť manželkine práva na slobodu v rozhodovaní o vlastnom zdravotnom ošetrení a voľbe stratégie pôrodu,“ spomína si Jankovičovej manžel Martin.

Keď sa doktor Petrenko chystal nástrih vykonať, priskočil k nemu a vyslovil rázne nie. „Pozrel sa na mňa a vtedy ma upozornila prítomná sestra, že ak sa budem ozývať, tak ma vyhodí. Odpovedal som, že nástrih si neželá manželka a ani ja nesúhlasím, no lekár povedal, že rozhoduje on a nie my. Keď zastrihol, manželka vykríkla od bolesti a začala sa valiť krv, tak som opäť skríkol nie a opäť ma chceli vyhodiť von. Musel som sľúbiť, že budem ticho, chcel som zostať pri nej,“ opisuje.

Petrenko na otázku, prečo nerešpektoval priania rodičky a nebral do úvahy zákon o informovanom súhlase, odpovedá: „Informovaný súhlas pacientov je vopred podpísané úradné tlačivo, že oni súhlasia s diagnostickými a liečebnými postupmi konkrétneho zdravotníckeho zariadenia. Namieste je opačná otázka, nakoľko rešpektovali informovaný súhlas oni.“

Podľa právničky Janky Debrecéniovej zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť, však iba podpis na papieri, ktorý žena podpisuje pri nástupe do pôrodnice, nie je možné bez splnenia ďalších náležitostí považovať za informovaný súhlas. „Informovaný súhlas je stav, keď žena z vlastného slobodného, dobrovoľného a informovaného rozhodnutia podstupuje zákrok, ktorý jej zdravotnícky personál odporučil. Každý takto poskytnutý súhlas možno navyše kedykoľvek odvolať, a to aj ústne,“ vysvetľuje právnička.

Petrenko tvrdí, že či je pri pôrode nástrih hrádze naozaj potrebný, dokáže posúdiť len skúsený pôrodník alebo pôrodná asistentka. „Tí priamo počas druhej doby pôrodnej vidia, ako sa hrádza pri kontrakciách a tlačení rozvíja a dokážu odhadnúť, či bude pre matku aj plod prínosnejšie epiziotómiu urobiť alebo nie. Laik, ale ani odborník, ktorý hrádzu a prerezávajúcu sa hlavičku nevidí, toto nedokáže posúdiť,“ hovorí.

Právnička vysvetľuje, že osoba môže zákrok odmietnuť aj v prípade, že by jej jeho nevykonanie mohlo poškodiť. „O vykonaní nástrihu hrádze alebo akéhokoľvek iného zákroku alebo úkonu počas poskytovania zdravotnej starostlivosti nerozhoduje zdravotnícky personál, ale výlučne osoba, ktorej sa zákrok týka,“ hovorí Debrecéniová. Vzhľadom na povinnosť konať výlučne na báze informovaného súhlasu môže zdravotnícky personál akýkoľvek zásah iba navrhnúť. Zároveň musí dostatočne zrozumiteľne a ohľaduplne vysvetliť, prečo ho navrhuje, aké sú jeho prínosy aj riziká. Rozhodnutie podľa Debrecéniovej nesmie vynucovať nátlakom alebo zastrašovaním.

Čítajte viac

Michaela Žureková

Foto: SME – Jozef Jakubčo

Posted in 2020, Mediálny archív