Slovensko je odstrašujúcim príkladom porušovania práv verejnosti
V piatok 13. júna 2008 sa v lotyšškej Rige skončilo medzinárodné zasadnutie 41 členských krajín Dohovoru o účasti verejnosti na rozhodovaní (tzv. Aarhuského dohovoru).Slovensko bolo na zasadnutí viackrát spomínané ako exemplárny príklad porušovania práv verejnosti a medzinárodných záväzkov.
Aarhuský dohovor zaväzuje štát, aby občanom a združeniam občanov chrániacich životné prostredie priznal právo účinne sa zúčastňovať na úradnom povoľovaní činností, ktoré majú vplyv na zdravie ľudí a životné prostredie. V prípade, ak úrady porušia zákon, musí mať verejnosť právo domáhať sa nápravy na nezávislom súde. Medzinárodné spoločenstvo tieto práva považuje za základnú slušnosť štátu voči svojim občanom.
Hoci skoro všetky krajiny zaznamenali pokrok v posilňovaní účasti verejnosti na rozhodovaní, slovenská vláda a parlament naopak v poslednom roku prijali zákony, ktoré mnohé dôležité práva verejnosti úplne zrušili alebo výrazne oslabili.
Situácia na Slovensku ako príklad zjavného porušovania medzinárodných záväzkov a predpisov EÚ bola spomínaná aj začiatkom júna na konferencii v Bruseli organizovanej Európskou komisiou. Komisia už oznámila, že protiprávnu situáciu na Slovensku začala prešetrovať.
„Vďaka“ vládnym poslancom a ministrom bolo v rokoch 2007 a 2008 zrušené účastníctvo združení občanov napríklad pri povoľovaní banskej ťažby, elektrární, skládok odpadu, spaľovní nebezpečného odpadu, chemických tovární, cementární, kafilérií, výroby jedov, pri povoľovaní závažných zásahov do prírody alebo povoľovaní použitia geneticky modifikovaných organizmov. Spojenie obyvateľov obce do združenia bolo pritom často jedinou možnosťou, ako sa ľudia mohli stať účastníkmi úradného povoľovania a ako mohli chrániť svoje zdravie a životné prostredie.
Vládni poslanci zrušili napríklad účastníctvo združenia obyvateľov, ktorí by sa chceli zapojiť do povoľovania ťažby uránu v Jahodnej pri Košiciach, ťažby perlitu v Tokajskej oblasti, ťažby zlata v Kremnici alebo do povoľovania plánovanej uhoľnej elektrárne v Trebišove.
Zo znenia novo prijatých zákonov vyplýva, že úrady sa nebudú musieť pripomienkami združení občanov zaoberať a môžu ich vlastne „hodiť do koša“. Keď úrad poruší zákon, občianske združenie sa nebude môcť odvolať ani sa domáhať nápravy na súde.
Právnik Peter Wilfling zo združenia Občan a demokracia, ktorý sa na zasadnutí v Rige zúčastnil, uvádza: „Stav, keď po ratifikácii Dohovoru o účasti verejnosti na rozhodovaní prišlo na Slovensku namiesto posilnenia naopak k úplnému zrušeniu a oslabeniu mnohých významných práv verejnosti, nemá v Európe obdobu. Jeden účastník medzinárodného zasadnutia v Rige poznamenal, že situácia na Slovensku ohľadom účasti verejnosti je v súčasnosti porovnateľná so situáciou v Kazachstane. Prijaté zákony a kroky vlády vyvolávajú dojem, že Slovensko neratifikovalo dohovor o účasti verejnosti, ale naopak dohovor „proti“ účasti verejnosti na rozhodovaní.“
Podľa Petra Wilflinga „kroky vlády vyvolávajú pred medzinárodným spoločenstvom zdanie, že účasť verejnosti sa posilňuje, v skutočnosti sa však deje pravý opak. Vláda predložila na ratifikáciu dodatok k Dohovoru, ktorého cieľom je posilniť práva verejnosti pri povoľovaní používania geneticky modifikovaných organizmov. Súčasne však bol prijatý zákon, ktorý práva združení občanov zúčastniť sa tohto povoľovania výrazne oslabil a úplne zrušil právo verejnosti domáhať sa na súde nápravy skoro všetkých porušení zákonov.“
Viaceré občianske združenia predložili medzinárodnému zasadnutiu správu o porušovaní práv verejnosti a Dohovoru o účasti verejnosti na Slovensku, v ktorej sú všetky najzávažnejšie porušenia zhrnuté.*
Peter Wilfling napokon uvádza: „Dúfame, že vláda čo najskôr začne plniť svoje medzinárodné záväzky, prestane porušovať práva verejnosti a zosúladí zákony s medzinárodným dohovorom aj predpismi EÚ. V súčasnosti predložený zákon o ochrane prírody však tomu nenasvedčuje, pretože pri povoľovaní činností s dopadom na prírodu (napríklad pri povoľovaní použitia pesticídov v chránených územiach, zabíjania chránených živočíchov alebo výrubov stromov) vôbec neumožňuje, aby sa verejnosť alebo združenie občanov mohli domáhať na súde nápravy nezákonného úradného rozhodnutia.“
Stručné zhrnutie správy predloženej občianskymi združeniami:
Správa spomína veľmi negatívny vývoj legislatívy v roku 2007 čo sa týka účastníctva združení občanov a ich možnosti domáhať sa na súde nápravy porušenia zákonov:
– novelu zákona o urýchlení výstavby diaľnic
– novelu zákona o ochrane prírody
– novelu zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
– novelu zákona o používaní geneticky modifikovaných organizmov
Úrady si neuvedomujú dôležitosť účasti verejnosti, vnímajú ju ako prekážku, nepodporujú ju. Ak aktívni občania podajú proti nezákonným rozhodnutiam žaloby, sú obviňovaní, že brzdia rozvoj ekonomiky a poškodzujú investorov. Sudcovia nie sú vzdelávaní a vzdelaní v otázkach životného prostredia a aj preto v ich rozhodovaní stále pretrváva formalizmus.
Podľa stavebného zákona je účastníkom stavebného konania iba ten, koho práva k „pozemkom a stavbám“ môžu byť priamo dotknuté – v rozpore s Dohovorom nie sú účastníkmi osoby, ktorých iné práva by mohli byť dotknuté (napr. právo na súkromie).
Postavenie jednotlivcov v konaní je veľmi slabé, úrady často tvrdia, že aj pri závažných prevádzkach a stavbách nikto z okolo bývajúcich ľudí nemôže byť dotknutý a teda nemôže byť účastníkom konania a ani sa nemôže domáhať nápravy nezákonnosti na súde.
Združenia občanov nemajú právo, aby sa úrad v rozhodnutí zaoberal a vysporiadal s ich pripomienkami.
Právo podať žalobu na súd proti nezákonnému rozhodnutiu je viazané na postavenie „účastníka“ konania a keďže postavenie účastníka bolo vo vyššie uvedených zákonoch zrušené, nemajú združenia občanov právo podať na súde žalobu proti nezákonným úradným rozhodnutiam.
Keďže účastníkmi stavebného konania sú iba osoby, ktorých práva k „pozemkom a stavbám“ môžu byť priamo dotknuté, osoby, ktorých iné práva môžu byť dotknuté (napr. právo na užívanie obydlia bez nadmerných rušivých vplyvov), nemajú tiež právo podať žalobu na súde proti nezákonnému rozhodnutiu.
Podľa Dohovoru štát musí určiť v zákonoch subjekty (členov verejnosti), ktoré majú v záujme zvýšenia vynútiteľnosti práva z oblasti životného prostredia mať právo napadnúť na súde porušenie zákonov z oblasti životného prostredia. Túto povinnosť štát nesplnil.
Súdne konania o prieskume zákonnosti úradných povolení sú veľmi dlhé a podanie žaloby proti nezákonnému rozhodnutiu nemá automatický odkladný účinok. Preto často nastávajú situácie, že súd zruší nezákonné rozhodnutie až vtedy, ak je stavba už postavená a nedá sa už zabezpečiť náprava nezákonnosti.
Verejnosť síce má právo podávať pripomienky k návrhom zákonov, ale ak štátne orgány porušia legislatívne pravidlá, verejnosť sa nemôže domáhať ich dodržiavania na súde, pretože legislatívne pravidlá nemajú silu zákona ale sú iba uznesením vlády.
Súdy stále nezverejňujú rozsudky týkajúce sa životného prostredia.
