head2.png

Sylvia Ondrisová: Referendum ohrozuje gejov a nechráni rodinu

HNonline.sk, 2. 2. 2015

S akým obrazom bežných rodín sa stretávate vo svojej praxi?

Chodia ku mne hlavne ľudia, ktorí majú nejakú ťažkosť či už v partnerstve, alebo v rodine. Kým kedysi to boli najmä ľudia s depresiami, panickými atakmi či úzkosťami, dnes rieši asi sedemdesiat percent z nich práve párové problémy. Majú krízy v partnerstvách napríklad preto, že sa tam zjaví niekto tretí, z dôvodu vzájomného odcudzenia či pre neveru. Staršia generácia bola naučená zostávať v manželstve, nech sa v ňom dialo čokoľvek. Rozvod totiž spoločnosť veľmi odsudzovala. V súčasnosti je rozvodovosť veľká a ľudia môžu zo vzťahu odísť pomerne ľahko. Väčšina z nás nemá žiadne modely, ako udržať lásku a úctu vo vzťahu dlhodobo. Klienti v partnerskej kríze preto hľadajú, ako udržať partnerstvo „živé“ a s tými hodnotami, ktoré by v ňom chceli.

Organizátori referenda vyzývajú na ochranu rodiny, no v otázkach sa pýtajú na práva menšín. Je dnes rodina ohrozená vplyvom homosexuálov?

Nie. To, aké hodnoty máme v našich rodinách, nesúvisí s tým, či menšiny majú možnosť mať partnerský zväzok, alebo či môžu vychovávať deti. Potrebujeme sa pozerať skôr do vlastných kuchýň – ako my sami napĺňame alebo nenapĺňame „tradičné“ hodnoty vo svojej vlastnej rodine. Ako sa o naše rodiny staráme po pár rokoch, keď možno vyprchá vášeň. Tak ako sa pravidelne staráme napríklad o auto a chodíme s ním do servisu, tak potrebujú stálu starostlivosť aj naše vzťahy. No nie vždy to robíme.

Ak teda tradičná rodina nie je ohrozená menšinami, dá sa to heslo aplikovať naopak? A teda sú ohrozované menšinové partnerstvá väčšinovými?

Podľa diskusie, ktorá nastala v súvislosti s referendom, si myslím, že menšiny momentálne naozaj sú ohrozované. A to už samotným faktom, že takéto referendum je. My ako väčšina totiž hlasujeme o tom, ako môže a má žiť menšina.

Ako dnes slovenská väčšinová spoločnosť vlastne vníma homosexualitu?

Pôvodne som očakávala, že lepšie. Prvé články o homofóbii a homosexualite sme totiž písali pred približne sedemnástimi rokmi, no ukazuje sa, že sa to za ten čas veľmi nezmenilo. Trochu iná situácia je v Bratislave, kde je to už voľnejšie. Ľudia, ktorí majú za kamarátov geja či lesbu, to už totiž zväčša neriešia. Zisťujú, že aj títo ľudia sú rovnakí ako my a že tam nie je rozdiel v hodnotách či osobnostiach. V iných regiónoch je to však ešte problém. Aj podľa reakcií na referendum vidíme, že opovrhovanie a znevažovanie tejto skupiny je na Slovensku stále silné.

Prečo je to tak? V čom vlastne vidia ľudia to ohrozenie?

To je obšírna otázka. Často sa deje to, že nám ako väčšine je jednoduché hodiť negatívnu vlastnosť na menšinu. To je najjednoduchšia psychológia, ktorá vždy fungovala. Nechceme vidieť vlastné problémy v rodine a radšej presunieme nejaké stereotypy na menšinu.

Kedysi si spoločnosť nevedela predstaviť ani slobodu černochov či rovnoprávnosť žien a podobne. Sme dnes pred podobným dejinným rozhodovaním?

V tomto zmysle je dôležité, že nejaká diskusia nastala. To, že je tu polarizácia, je prirodzené. Verejná diskusia je totiž to najlepšie, čo môže meniť postoje na oboch stranách. Zaskočil ma však štýl, akým debata prebieha. Ide často o znevažujúci, osočujúci spôsob, pričom veľakrát v ňom ani nie je ozajstný záujem o informácie.

Ukazuje sa, že liberálnejšie v tomto smere sú aj okolité krajiny ako napríklad Česko, Maďarsko či Rakúsko. Je Slovensko v regióne v otázke práv menšín výnimočné?

Náš postoj viac-menej súvisí s históriou. V postkomunistických štátoch sa homosexualita predtým dlhodobo trestala, a to až do roku 1961, pričom aj neskôr zostala tabu. Teraz sa s ňou snažíme vyrovnať. Máme to podobné s východným regiónom. Ešte extrémnejšia situácia je napríklad v Rusku. Je však pravda, že západná Európa, ktorej sme my súčasťou, sa vyznačuje tolerantnejšími hodnotami, ale aj diskurzom o téme.

Môže takéto hlasovanie o LGBTI komunite u nás ešte viac stigmatizovať menšinu, ktorá už dnes má neraz problémy s priznaním sa k svojej orientácii?

Určite áno. Najmä ľudí z regiónov to môže znova vtiahnuť do situácie, že svoju orientáciu budú pred okolím viac skrývať. Ľuďom, ktorí sú s tým vnútorne vyrovnaní, to síce neublíži, no asi nie je príjemné zobúdzať sa s tým, že hneď ráno na mňa z novín ide množstvo balastu a znevažovania.

Ako dnes ľudia prijímajú to, keď si sami o sebe uvedomia, že sú homosexuálni?

To sa výrazne mení a vidím to aj podľa toho, s čím za mnou gejovia či lesby chodia do psychologickej praxe. Kedysi to boli najmä problémy s coming outom, teda tým, ako si to vôbec pripustiť a povedať to blízkym. Dnes je to oveľa častejšie o bežných problémoch. Teda ako riešiť partnerské spory, pracovné záležitosti a podobne. To sa však deje v Bratislave, úplne iné je to inde. Niektorí reagujú na svoju homosexualitu depresiou či izoláciou. Nie je totiž ľahké žiť v tom, že spoločnosť odsudzuje jednu z mojich základných vlastností. Homosexualitu je pritom neľahké nielen prijať, ale s ňou aj verejne žiť. Napríklad chytiť sa na verejnosti za ruku a riskovať tak od niekoho útok.

Čítajte viac

Peter Kováč

 
© MAFRA Slovakia, 2015
Rozhovor uverejnil portál http://hnonline.sk v rubrike Slovensko 2. 2. 2015 o 0:00.