Zať budhista, kolegyňa černoška? Slováci s tým majú veľký problém

Denník N, 6. 10. 2015

Silvia z Bratislavy sa celý minulý rok pokúšala zamestnať ako účtovníčka. Vyštudovala dve vysoké školy, mala prax a prácu si hľadala v hlavnom meste, kde je jej najviac. Zdalo by sa teda, že jej to nemôže trvať tak dlho. No Silvia je na vozíčku, a tak sa jej podarilo zamestnať až po osemnástich mesiacoch. Medzitým dostala tridsať pozvánok na pohovor, na desiatich bola. V ostatných firmách už emailom zistila, že tam podmienky na prácu pre hendikepovaného človeka nie sú, a vytvoriť by ich bol problém.„Niekde mi to dokonca povedali priamo – nemáme tu ani len bezbariérový vstup, a kvôli vám ho robiť nebudeme,“ spomína. V hlavách mnohých šéfov je zamestnanie vozičkára starosťou navyše. V kancelárskych budovách chýbajú nielen vstupy, ale najmä bezbariérové toalety.

Silvia si nakoniec prácu našla, na novom mieste je už takmer päť mesiacov. Zatiaľ sa jej v práci páči, no občas od kolegov pocíti, že s ňou nerátajú. Nezavolajú ju na obed, lebo sa obávajú, že sa s ňou do svojej obľúbenej reštaurácie nedostanú. Nepozvú ju k sebe domov, lebo si myslia, že sa tam nedopraví. Je to podobný pocit, ako keď si prácu len hľadala. Nie je to tak, že by ľudia automaticky mali predsudky. Len je to starosť navyše.

Hendikepovaný kolega stále nie je niečo, čo väčšinu Slovákov nevyruší. Podľa nového prieskumu Eurobarometra len 47 percent z nás zaškrtlo pri otázke, ako by sa cítili, ak by mali v práci robiť s človekom so zdravotným postihnutím, kolónku „úplne v pohode“. Je to najmenej v celej Európskej únii. Pre porovnanie, vo Švédsku takto odpovedalo až 94 percent ľudí. Na Slovensku je zároveň aj jeden z najväčších podielov ľudí, ktorí by sa v práci so zdravotne postihnutým človekom vôbec necítili príjemne (9 percent). Zvyšní respondenti odpovedali, že im je to jedno, alebo im to viac-menej neprekáža.

Ešte inak vyzerajú čísla pri osobnejšej otázke – aký by bol váš postoj, ak by sa niektoré z vašich detí do hendikepovaného zaľúbilo? Tu už nad tými, ktorí by s takýmto rozhodnutím nemali vôbec žiadny problém (27 percent), prevažoval počet tých, ktorí by nesúhlasili (28 percent). Aj tu platí, že perspektívneho zaťa na vozíčku či nevestu po ťažkej autohavárii by u nás bez výhrad prijalo najmenšie percento ľudí z celej Únie. Podobne sú na tom len Česi a Bulhari.

Oveľa viac vyhranení sme voči iným menšinám. Etnickým, sexuálnym a náboženským, a to aj takým, s ktorými sa naživo v podstate nestretávame. V počte ľudí, ktorí by nemali problém mať v práci za kolegu černocha či aziata, sme poslední v Európe, pri Rómoch nás predbehli len Česi. Podobne štatistiky vychádzajú aj pri náboženstvách, ktoré na Slovensku majú len pár tisícok vyznávačov.

Keď sa anketári slovenských respondentov spýtali, koľko z nich by bolo úplne v pohode s tým, ak by sa ich dcéra či syn zaľúbili do Žida alebo Židovky, prihlásilo sa len 21 percent. V najtolerantnejšom Švédsku dosiahol podiel takýchto odpovedí 85 percent. Moslima v rodine úplne odmietajú takmer dve tretiny Slovákov (v Únii nás v tomto počte predbehli len Česi), s budhistom by sa bez problému zmierilo len 17 percent z nás. Takmer polovici Slovákov by láska ich dieťaťa s budhistom prekážala.

Čítajte viac (obsah zamknutý)

Dušan Mikušovič
 

Pozrite aj:

• Diskriminácia v EÚ v r. 2015 – prieskum verejnej mienky, Eurobarometer (EN)
• Výsledky prieskumu – Slovensko (SK)

 
© N Press, 2015
Článok uverejnil portál DennikN.sk v rubrike Slovensko 6. 10. 2015 o 20:13 a Denník N v rubrike Analýza 7. 10. 2015.