Aké je to byť osamelou ženou na úteku v mužskom svete
Denník N, 6. 9. 2015
Byť utečencom je strašné, ale ak ste utečenkou bez muža, je to úplná hrôza. Aby ženy na úteku prežili, musia dokázať nepredstaviteľné.
Zainin príbeh je príbehom mnohých osamelých žien a matiek na úteku zaznamenaných v médiách aj terénnymi pracovníkmi humanitárnych organizácií. Rozdielne sú len niektoré premenné. Vek žien; počet tých, ktorí od nich závisia; to, odkiaľ prišli; a dôvody, prečo sú bez mužov. Ich problémy a životné peripetie sú však totožné. Všetky sa sťažujú na rovnaké veci. Praktické, ale aj na smútok a strach. Niektoré menej, iné viac. Zainin príbeh by mohol vyzerať napríklad takto:
Zaina je mladá žena s tromi deťmi, matkou a svokrou. Bývajú v ošumelom byte niekde v Bejrúte. Keď si ho prišli prenajať, majiteľ sa opýtal, prečo na stretnutie neprišiel nejaký muž z rodiny. Keď povedali, že všetci muži zostali v Sýrii, začal byť nepríjemný a naznačoval im, že sa bojí, že mu nebudú platiť. Odkiaľ budú mať peniaze, keď nemajú mužov? Napokon sa dohodli. Aj preto, že Zaina sa naňho dvojzmyselne usmievala.
Zaina, ktorá predtým bez muža nešla ani na nákup do obchodu, zamdlievala od hanby. Potom sa ostych naučila prekonať. Na krku mala päť hladných ľudí a v rukách stenčujúcu sa peňaženku. Žena, ktorú v rodičovskom dome a v otcom starostlivo vybranej rodine, do ktorej sa vydala, nepustili k ničomu, čo by zaváňalo praktickým životom.
Naučila sa veľa vecí a na veľa vecí nechce spomínať. Ponižujúce práce, nemravné návrhy, pohŕdanie od mužov, ale aj od žien. Čakanie na kupóny od charity, za ktoré si však v obchode môže kúpiť len vybrané veci. Čokoládu si jej deti môžu odpustiť, no bez dámskych vložiek je to každý mesiac celkom problém. Niekto v charite nedomyslel, čo sú základné veci. V Zaininom živote nedáva zmysel veľa vecí. Verí, že keby bol pri nej jej muž, bolo by mnohé inak.
„Keď nemáte pri sebe muža, ľudia sa menia na zvieratá,“ vysvetľuje jedna zo sýrskych utečeniek, s ktorou sa rozprávali výskumníci UNHCR pri tvorbe správy Woman Alone (Osamotená žena). Ženy, s ktorými sa stretli, žijú ako postavy z najsmutnejších románov. Ponúkajú svoje telo, aby prežili. Deťom tvrdia, že nie sú hladné. Umývajú sa vo verejných sprchách v táboroch, kde ich cez plachtu obchytkávajú skupinky mužov. Vydávajú svoje ledva pubertálne dcéry, aby ich ochránili od zlých rečí, za oveľa starších mužov, často do polygamných zväzkov. Posielajú svoje deti žobrať a naučia ich, ako sa tváriť, aby doniesli väčšiu almužnu. Dokonca aj pracovníci humanitárnych organizácií sa k nim správajú horšie ako k mužom. Len preto, že smú a vedia, že sa na nich nikto nebude sťažovať.
Ak by sme hľadali extrémny príklad nerovnosti medzi mužmi a ženami, tak platí, že pokiaľ ide o ľudí na úteku, vyvalí sa vo svojej plnosti. Na utečenky v mnohých častiach sveta dopadá ťažoba zvonka, ale aj zvnútra, z ich spoločenstiev. Stačí, že sa o niektorej rozšíri niečo spoločensky neprijateľné, a v hierarchii utečeneckého tábora padá ku dnu. Stáva sa bezcennou a teda je „prirodzeným“ terčom útokov. Za stigmu sa považuje napríklad to, že ju znásilnili.
Ak žena uteká či je mimo domova s mužským príbuzným, nemusí to vôbec znamenať, že je to pre ňu ľahšie. Medzi sýrskymi utečencami sa rozšírilo domáce násilie. Ešte minulý rok na to upozornil Nicolas Kristof z New York Times. Sýrski muži, ktorí utiekli s rodinami do susedných krajín, stratili svoj stáročiami chránený status živiteľov rodiny. V táboroch je jedlo aj ubytovanie zadarmo, práca nie je, muži sa cítia zbytoční. Odnesú si to ženy a deti. V podobe kriku, bitiek, ponižovania. „Všetko, na čom si zakladali, im zobrali a napätie, ktoré to vytvorilo, sa pretavilo do telesného a psychologického násilia,“ povedal Kristofovi profesor Fred Bemak.
Jana Shemesh
© N Press, 2015
Článok uverejnil portál DennikN.sk v rubrike Blog 6. 9. 2015 o 17:30 a Denník N v rubrike Publicistika 7. 9. 2015.
